Sharanko

Som zamestnanec jednej veľkej fabriky na Slovensku, ktorá vyrába autá a náš odborový zväz Moderné Odbory Volkswagen sa v poslednej dobe dosť zmedializoval. Nejdem sa venovať pozadiu tohto konfliktu, ani ma to po pravde nezaujíma. Len mi to skrátka nedalo nenapísať pár riadkov a dať taký pohľad z vnútra o tom, ako naše odbory fungujú.

Na úvod chcem povedať, že ja sám som osobne a aktívne podporoval naše odbory a aj súčasného predsedu p. Zora Smolinského.  A presviedčal som aj kolegov. Nerobil som to z povinnosti, veril som, že ide o správnu vec a bol jeden „z nás“. A mať v odboroch  niekoho, kto sa Vás zastane v prípade potreby, je dobrá vec.

A ako to vyzerá dnes? Náš predseda si z toho momentálne spravil rodinný podnik. Kmotra predsedu je podpredsedníčkou zväzu, jeho manželka takisto pracuje v odboroch a ďalší rodinný príslušník predsedu zastáva funkciu vrcholového manažéra v DHL (jedna z najväčších častí závodu Bratislave).  A platy, za ktoré to robia, sú samostatná kapitola.

Samotný predseda má obrovský plat, zarobí za mesiac toľko, čo niektorí Slováci zarobia pomaly za rok. Jeho plat je cca. 5,5 tisíc EUR mesačne aj s odmenou za dozornú radu podniku. A navyše, okrem svojich (našich) odborov, nemá pán predseda nič iné na starosti. Žiadne smeny, žiadne vstávanie skoro ráno do práce.

A zrazu sa náš bývalý kolega vozí sa drahom aute, o ktorom môže väčšina z nás iba snívať.  A z človeka, ktorý bol jeden z nás, sa stala osoba, ktorá vystavuje na obdiv svoj luxus.

Mne je úplne ukradnutý politický boj medzi odborármi a nemám žiaden záujem o kariéru v odboroch alebo si na tom prihrievať svoju polievočku. Ja si robím svoju prácu a snažím sa ju robiť najlepšie ako viem. Mňa iba zaujíma, prečo sa takmer dennodenne dozvedáme po chodbách, ako si náš “bojovník” dobre žije a na akom výlete bol vybavovať letecky „pracovné odborárske povinnosti“ a kde všade končia naše spoločné odborárske peniaze. A prečo sa z bývalého kolegu zrazu stál pán, ktorý si užíva luxus plnými dúškami a ani sa to nesnaží skrývať a ako rýchlo zabudol odkiaľ prišiel.

A potom na druhý deň horlivo vysvetľuje, že mu záleží na ľuďoch a zamestnancoch.

A preto sa cítim aj podvedený a mám plné zuby sledovania tohtoo divadielka, keď sa v médiách dočítame napríklad o „hrdosti“ a „demokratických princípoch“. A keďže sme do tohto boja zaťahovaní a hovorí sa aj v mene nás zamestnancov alebo odborárov, mal som potrebu napísať týchto pár slov.